Komentovaný sprievod monografickou výstavou Marie Bartuszovej – Byť prírodou s kurátorkou výstavy a historičkou umenia Gabrielou Garlatyovou.
Výstava rozvíja tému vzťahu človeka k prírode prostredníctvom holistického prístupu. Skúma abstraktné, geometrické a biomorfné tvary, zároveň reflektuje témy ekológie a feminizmu. Podstatnou súčasťou tvorivého myslenia autorky bola príroda; predstava sveta ako nekonečného priestoru, vesmíru, ktorý sa tvorivo prejavuje. Maria Bartuszová (1936 – 1996) sa od začiatku svojej sochárskej tvorby zaoberala prírodnými javmi a cyklami, ako sú dážď, vietor, neskôr topenie snehu. Stvárňovala ich premenlivú a dočasnú povahu, pohyb, časovosť, rytmus a silu, ktoré plasticky zachytávala do stuhnutého, pevného tvaru a hmoty v tvare kvapiek dažďa, zrnka alebo vajca.
Výstava sa zameriava na ťažiskové haptické skladačky zo sadry, ale aj hliníka či bronzu, určené na dotýkanie sa a skladanie. Bartuszovú tiež predstavuje ako sochárku, ktorá realizovala diela pre verejný priestor, najmä na východe Slovenska, v Košiciach, Rožňave, Revúcej, Tatranskej Lomnici alebo Vyšných Ružbachoch. Haptické skladačky nadobudli svoj plný význam počas jedných z prvých workshopov svojho druhu u nás. Boli určené pre zrakovo znevýhodnené deti zo Základnej školy pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči v rokoch 1976 a 1983. Organizačne ich pripravil a zdokumentoval Gabriel Kladek. Výstava preto rozvíja performatívnu percepciu umenia formou workshopových aktivít, ktoré ukazujú Bartuszovej zámer tvoriť umenie prepojené s každodenným životom.
Prvý komentovaný sprievod medzinárodnou skupinovou výstavou Umenie interakcie, ktorý povedie kurátorka výstavy Vendy Kováčová spoločne so spoluautorom pôvodnej koncepcie výstavy Františkom Zachovalom. Na komentovaný sprievod priamo nadviaže koncert vystavujúceho umelca Petra Válka a.k.a. The Vape Noise.
Výstava Umenie interakcie sa zameriava na možnosti aktívneho zapojenia publika do procesu vnímania, interpretácie a vzniku umeleckých diel od 60. rokov 20. storočia. Diváctvo môže spoznať diela slovenskej, českej a poľskej proveniencie, zo zbierky Galérie mesta Bratislavy a Galerie moderního umění v Hradci Králové, ktorých už samotný charakter je participatívny. Predkladané možnosti učenia sa skúsenosťou ponúkajú iný spôsob trávenia času v galérii, ako býva bežné. Zámerom výstavy je prebúdzať zvedavosť, hľadať medziodborové prepojenia, nové súvislosti sveta okolo či vytvoriť priestor na aktívne zdieľanie zážitkov.
Autorstvo: Milan Adamčiak, Juraj Bartusz, Wojciech Bruszewski, Robert Cyprich, Anton Čierny, Anna Daučíková, Ľubomír Ďurček, Petra Feriancová, Vladimír Havlík, Vladimír Havrilla, Eva Koníček, Jarosław Kozłowski, Ivan Kříž-Vyrubiš, Anna Kutera, Alex Mlynárčik, Teresa Murak, Marian Palla, Peter Rónai, Rudolf Sikora, Miloš Urbásek, Petr Válek, Jíři Valoch
Na záver komentovaného sprievodu sa uskutoční koncert výtvarného a zvukového umelca, performera, youtubera, kutila, vynálezcu, lesného chodca, zberača a smetiskového virtuóza – Petra Válka tiež známeho ako The Vape Noise.
Petr Válek je najväčšou hviezdou českej experimentálnej hudby so zástupom fanúšikov po celom svete. Vo svojom diele sa venuje tvorbe hybridných objektov, ktoré následne sonifikuje a podrobuje performatívnym experimentom. Výsledné mechanizmy sú zároveň svojráznymi výtvarnými dielami na pomedzí neseparovaného odpadu, asambláže, brikoláže, art brut či podivného postantropo-pohansko-dedinského kutilstva. Prezentuje estetiku Flinstonovcov aplikovanú na celý súčasný hudobný hardware, počnúc modulárnym syntezátorom cez rôzne gitarové efekty až po audiofilné gramofóny, čo vytvára animisticko-prehistorické zvukové laboratórium. Válekove dielo má medzinárodný dosah, čoho dôkazom je sledovanosť jeho izbových a pivničných tutoriálov, ktoré umiestňuje na svoj FB a IG účet alebo na youtube kanál s názvom The Vape. V poslednom čase sa venuje aj vytváraniu rôznych fantasticko-hororových a zároveň absurdno-humorných svetov pomocou technológie AI.
Mimoriadny letný komentovaný sprievod monografickou výstavou Marie Bartuszovej – Byť prírodou s kurátorkou výstavy a historičkou umenia Gabrielou Garlatyovou a riaditeľkou GMB Katarínou Trnovskou.
Výstava rozvíja tému vzťahu človeka k prírode prostredníctvom holistického prístupu. Skúma abstraktné, geometrické a biomorfné tvary, zároveň reflektuje témy ekológie a feminizmu. Podstatnou súčasťou tvorivého myslenia autorky bola príroda; predstava sveta ako nekonečného priestoru, vesmíru, ktorý sa tvorivo prejavuje. Maria Bartuszová (1936 – 1996) sa od začiatku svojej sochárskej tvorby zaoberala prírodnými javmi a cyklami, ako sú dážď, vietor, neskôr topenie snehu. Stvárňovala ich premenlivú a dočasnú povahu, pohyb, časovosť, rytmus a silu, ktoré plasticky zachytávala do stuhnutého, pevného tvaru a hmoty v tvare kvapiek dažďa, zrnka alebo vajca.
Výstava sa zameriava na ťažiskové haptické skladačky zo sadry, ale aj hliníka či bronzu, určené na dotýkanie sa a skladanie. Bartuszovú tiež predstavuje ako sochárku, ktorá realizovala diela pre verejný priestor, najmä na východe Slovenska, v Košiciach, Rožňave, Revúcej, Tatranskej Lomnici alebo Vyšných Ružbachoch. Haptické skladačky nadobudli svoj plný význam počas jedných z prvých workshopov svojho druhu na Slovensku. Boli určené pre zrakovo znevýhodnené deti zo Základnej školy pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči v rokoch 1976 a 1983. Organizačne ich pripravil a zdokumentoval Gabriel Kladek. Výstava preto rozvíja performatívnu percepciu umenia formou workshopových aktivít, ktoré ukazujú Bartuszovej zámer tvoriť umenie prepojené s každodenným životom.
Moc dnes zriedka pôsobí prostredníctvom explicitnej autority. Častejšie funguje nenápadne – prostredníctvom obrazov, jazyka, každodenných gest, rodinných rituálov, kultúrnych tradícií a estetických noriem, ktoré sú postupne prijímané ako samozrejmé. Práve táto nenápadnosť jej dodáva silu. To, čo sa javí ako samozrejmé, sa nakoniec prestáva spochybňovať. Vonkajšie štruktúry sa pomaly menia na vnútorné presvedčenia.
Výstava Soft Power sa zaoberá práve týmto procesom. Namiesto toho, aby sa zameriavala na moc ako na politický nástroj alebo na jej viditeľné inštitúcie, skúma mechanizmy, prostredníctvom ktorých sa spoločenské očakávania vtláčajú do tela, pamäti, identity a medziľudských vzťahov. Moc sa tu neprejavuje prostredníctvom zákazov či príkazov. Funguje prostredníctvom opakovania, reprezentácie a rutín každodenného života. Formuje chápanie toho, čo znamená byť ženou, patriť do komunity, vytvárať si vlastný obraz alebo prežívať svoje vlastné telo.
Títo štyria umelci sa k týmto otázkam približujú z rôznych uhlov pohľadu, no ich diela spolu tvoria pozoruhodne ucelený celok. Nesnažia sa ilustrovať jedinú kurátorskú tézu. Každý z nich naopak odhaľuje iný prejav toho istého javu: okamih, keď sa spoločenské normy prestávajú javiť ako niečo vonkajšie a stávajú sa súčasťou nášho vlastného spôsobu videnia, vnímania a prežívania sveta.
Vystavujúci umelci: Aziya, Dana Bartonícková, Magdaléna Roztocilová, Ivana Sáteková
Médium kresby ako archetypálny komunikačný jazyk využíva Otis Laubert kontinuálne od 60. rokov 20. storočia dodnes. V širokej škále autorských prístupov a techník jej prostredníctvom zaznamenáva raz príbeh, inokedy záznam idey, autorské gesto či reakciu na nájdenú kresbu. Výstava predstavuje menej známu polohu Laubertovej tvorby, aj doteraz nevystavené práce na papieri. Divákovi ponúkajú existenciálne obsahy aj hravé experimenty a prispievajú k novým uhlom pohľadu na jeho dielo. Výstava sa koná v spolupráci s Kreatívnym združením Otisa Lauberta.
Výstava (mikro)teritória nekonečna prepája tvorbu Eriky Szőke a Michaely Šuranskej, ktoré uvažujú nad podobou mikro a makro svetov, ich súvzťažnosťou, vzájomným ovplyvňovaním i kolíziou.
V malých príbehoch nachádzajú tie veľké a naopak. Vo fragmentoch neživého aj živého sveta mapujú štruktúry budujúce hviezdy, hmloviny, galaxie i celý vesmír. (Mikro)teritóriá nekonečna skúmajú príbehy, ktoré sa nepohybujú len lineárne a vpred ako veľké naratívy (prevažne patriarchálnych) dejín, pohľadov, ilúzií a vízií. Sprítomňujú a uvoľňujú miesta naratívom a činiteľom okrajovým, nie vždy viditeľným či jasne definovaným. Domov, kuchyňa, záhrada, ruina, ľudská (občas vyhorená) myseľ sa môžu stať miestom impulzov prehodnocovania starých štruktúr, rodiskom nových zábleskov, teritórií a prenesene i hviezd.
Výstava v Staromestskej galérii Zichy prináša viac perspektív a zorných uhľov, keď je podstatné skôr to, kto sa pozerá, ako na čo konkrétne. Kým Erika Szőke osciluje na pomedzí autorskej experimentálnej fotografie a objektu, vizuálneho umenia a vedeckých princípov, Michaela Šuranská experimentuje s maľbou a jej prelamovaním do priestoru vo forme subjektívnej archeológie budovanej na filozoficko-sociologických problematikách. Intervencia (mikro)teritóriá nekonečna obsahuje individuálne polia skúmaného, ale i príbuzné pohľady oboch vystavujúcich. Vznik diel autorky Eriky Szőke podporil formou štipendia Kult Minor – fond na podporu kultúry národnostných menšín.
Výstava profesionálnych umelkýň pracujúcich s materiálom keramiky, porcelánu a šamotu mapuje ich spoločnú ako aj samostatnú púť umením. Od užitej tvorby po voľnú tvorbu.
Výstava bola podporená Fondom na podporu umenia.
„Subjektívny seizmograf“ Hronský pokladá pozorovanie a počúvanie všetkých viditeľných a neviditeľných pohybov za fascinujúce. Preto preňho zvuk znamená vizuál a naopak. Vidí v nich neoddeliteľný súvis, ktorý demonštruje najmä vo svojej kresbe. Jednou z jej foriem je improvizovaný prepis počutej hudby. Ten sa v čase vyvinul do hĺbavejšieho prepisu vlastných terénnych nahrávok, inšpirovaného spektogramovým zápisom zvuku. Jednotlivé obrazce často imitujú symboly, v ktorých Hronský nachádza vizuálny potenciál na budovanie typografických systémov. Pri jeho vôbec prvej sólovej výstave v Bratislave sa možno stretnúť s rozsiahlou realizáciou takéhoto systému, vytvorenou priamo pre TypospoT.
V rámci vernisáže Richard odohrá špeciálny set ako rozšírenie svojej inštalácie. Okrem živého elektronického procesovania fujary a píšťal zaznejú aj terénne nahrávky „z batoha“ autora. Znejúci zvuk bude v reálnom čase premietaný prostredníctvom spektrogramu (vizuálnej reprezentácie zvuku).
Richard Hronský je trans-disciplinárny umelec, ktorého zaujíma široké spektrum od vizuálneho umenia, experimentálnej hudby, po kolektívne organizovanie DIY výstav a koncertov. Hrá na fujaru a vydal album Pohreb nominovaný na Radio_Head Awards 2025. Richard je entuziastická postava Bratislavskej scény – okrem štúdia Fotografie na VŠVU pravidelne vystupuje doma aj v zahraničí. V tvorbe rekontextualizuje tradície a uvažuje o imaginácii a pamäti. Každodenne kreslí, často ilustruje plagáty a rád archivuje.
Médium kresby ako archetypálny komunikačný jazyk využíva Otis Laubert kontinuálne od 60. rokov 20. storočia dodnes. V širokej škále autorských prístupov a techník jej prostredníctvom zaznamenáva raz príbeh, inokedy záznam idey, autorské gesto či reakciu na nájdenú kresbu. Výstava predstavuje menej známu polohu Laubertovej tvorby, aj doteraz nevystavené práce na papieri. Divákovi ponúkajú existenciálne obsahy aj hravé experimenty a prispievajú k novým uhlom pohľadu na jeho dielo. Výstava sa koná v spolupráci s Kreatívnym združením Otisa Lauberta.
*Na nádvorí Starej radnice pribudla nová inštalácia zo série Aj ja som Bratislavčan*ka.***
Najnovšia inštalácia od 21. júla približuje život a tvorbu bratislavského rodáka Arthura Fleischmanna, ktorý sa stal medzinárodne uznávaným sochárom.
Arthur Fleischmann sa narodil v roku 1896. V medzivojnovom období pravidelne vystavoval v Bratislave a jeho rané diela, portréty, figurálne plastiky aj keramické práce, sa dodnes nachádzajú v zbierkach Múzea mesta Bratislavy.
V roku 1938 odišiel zo strednej Európy a jeho životné cesty pokračovali cez viaceré kontinenty. Bratislava však zostala dôležitou súčasťou jeho osobného aj umeleckého príbehu. Po druhej svetovej vojne sa usadil v Londýne, kde sa presadil ako priekopník umeleckého využitia plexiskla.
Súčasťou inštalácie na nádvorí Starej radnice je portrétna busta viedenskej herečky Julie Janssen z roku 1932. Fleischmann vo svojich dielach zachytával osobnosti kultúrneho sveta aj ľudí zo svojho okolia. Bustou Julie Janssen sa predstavil na jubilejnej výstave Bratislavského umeleckého spolku v roku 1934.